Úvod Príspevky Vn. dieta, muz, zena

Prihlásiť / Odhlásiť



Kto je prítomný

Máme online 42 hostí 
PDF Tlačiť E-mail

Liečenie svojho vnútra.

Nosíme si v sebe dieťa, ženu i muža. Každý. Žena i muž.

Vnútorné dieťa – nevinnosť, vnútorný muž – odvaha, vnútorná žena – blaženosť.

Ak máme doposiaľ v sebe nespracované, staré krivdy, môžu sa nám odrážať na našom psychickom, alebo telesnom zdraví. Pre staré zážitky, prežité udalosti, názory, postoje z minulosti sa v prítomnosti nedokážeme uplatniť, presadiť, naladiť na radostné prežívanie, mať pekné vzťahy a podobne. Snažíme sa pekne a dobre žiť, ale akosi nám to stále nejde. „ Šťastie akoby ma obchádzalo, pokoj je mi cudzí pojem, o spokojnosti nemôže byť v mojom prípade ani reč, všetkého mám po krk, všetko je zlé, všetci mi lezú na nervy“. Takéto a podobné slovné spojenia počujeme dnes zo všetkých strán. Ak mám aj ja takého postoje k životu a k ľuďom, korene hľadajme aj v detstve.

Nájdime si čas pre seba a v tichu sa zamýšľajme nad svojím životom. Začnime od najútlejšieho detstva, ktoré si pamätáme. V spomienkach sa vracajme k udalostiam, ktoré sa nám zaznamenali do pamäte a doteraz tam z nejakého dôvodu zostali. Pozrime sa bližšie na zaznamenané krivdy, strachy, duševné traumy, bolesti. Každú takúto udalosť si prejdime a pozrime sa pritom na seba ako na malé dieťa. Predstavme si seba v danej situácii v rokoch, keď sme situáciu prežívali. Viďme seba ako malé dievčatko, alebo chlapca, prihovárajme sa mu menom, akým nás volali blízky v čase prežívania situácie. Teraz sme veľkí, dospelí, životne zrelí, múdri. Vidíme prežitú situáciu z minulosti súčasným pohľadom. Posúďme vtedajšiu situáciu súčasným videním. Prihovorme sa dieťaťu (sebe) a vysvetľujme mu, čo sa vtedy dialo. Prečo sa to dialo. Vysvetlime dieťaťu (sebe)  dôvody diania, konania, správania, zákonov, zákonitostí. Dieťa pred rokmi nechápalo, čo život priniesol. Nikto mu to dostatočne nevysvetlil. Dieťa zostalo osamotené vo svojom svete, nechápalo, nevedelo zaujať postoj, bolo zranené, vystrašené, nahnevané, zanovité, vzdorovité, smutné. Teraz, po rokoch, si s ním (so sebou) prejdime vtedajšiu udalosť, vysvetľujme, upokojujme, odbúrajme negatívne zážitky, preprogramujme staré a choré na nové a zdravé.

Príklad:

Doteraz sa bojím mŕtvych. Už od detstva, keď som sa ako dieťa prvý krát stretla s umieraním. Nepamätám sa, či mi niekto z dospelých vysvetľoval, čo to znamená umrieť. Zostal iba strach, a ten desí doteraz. Dnes, po rokoch chcem  svoj strach odbúrať. Predstavujem si seba, ako to malé vystrašené dievčatko a prihováram sa mu: moja drahá  Zuzanka, človek prichádza na zem, aby sa učil, duchovne rástol, miloval a slúžil. Každý, nielen človek, žije v službe pre iného. Všetko v prírode slúži všetkým. Strom slúži počas života dávaním príjemného tieňa, kyslíka, ovocia, semena, potravy, po smrti slúži naďalej. Ako zdroj tepla, ako stôl, posteľ, kolíska. Alebo sa v zemi premení na surovinu, a znovu slúži. Obilie po skosení (smrti) slúži ako potrava, ako chutný chlieb. Zvieratá, ryby, vtáky, hmyz, všetko je potrebné pre dokonalosť a rovnováhu v prírode. Zvieratá a rastliny, ktoré sa dávajú počas svojho života i po ňom. Ako naša potrava, odev, či stavebný materiál. V prírode nič nekončí bez zmysluplného pokračovania. Ani človek neodchádza iba tak. Človek v čase žitia miluje a slúži blížnemu, rodine, krajine, prírode. Po smrti telo poslúži prírode,  jeho učenie, vedomosti, informácie slúžia  všetkým naďalej. Ten, ktorý odíde, v skutočnosti zostáva s nami. Stráži, varuje nás pred našimi vlastnými negatívami, posmeľuje, ukazuje cestu k pravde, k múdrosti, k láske. Vysvetľujem, kým dievčatko začne chápať, kým sa upokojí, porozumie, pochopí. Strach sa pomaly vytratí, rozplynie, v srdci sa rozhostí pokoj.

Všetky naše hriechy, viny, ťažkosti, traumy, ktorými sa od detstva zaťažujeme, pochopme, odovzdajme minulosti, nechajme odviať, rozplynúť. Buďme ako dieťa z evanjelia. Kým nebudeme deťmi, nenájdeme božie kráľovstvo. Kým si budeme niesť viny, nebudeme v radosti a v pokoji. Kým nebudeme nevinní, nebudeme zažívať nebo. Odstráňme postupne všetky viny zo svojho života, dbajme, aby sa nové viny neobjavovali.

Muž vo mne (hoci som žena) ma nabáda k odvahe. Ja však nosím denne v sebe rôzne strachy. Strach je najčastejšia emócia, ktorá človeka prenasleduje. Keď sa bližšie nad sebou budeme zamýšľať, uvidíme, že strach je v našom živote prítomný takmer vo všetkom. Nielen ten viditeľný, keď sa bojíme o svojich blízkych, o prácu, o svoje zdravie. Skrytý a ťažko pozorovateľný môže byť v maličkostiach, ktorým ani nevenujeme pozornosť. Môžeme ho rozpoznať,  ak sa budeme pýtať: mám strach, bojím sa, dôverujem, verím, mám odvahu? Porozmýšľaj o dnešnom dni a zisti, ako si odpovedáš na situácie a udalosti dňa, keď si položíš vyššie uvedené otázky. Mám strach ráno pri pohľade do zrkadla zo starnutia? Bojím sa v práci, v škole, v rodine? Dôverujem kolegom, spolužiakom, rodičom, súrodencom, blízkym, pracovníkom na úrade? Verím  svojmu partnerovi, dieťaťu? Komu verím, a komu neverím? Strach zo samoty! Mám odvahu zastať sa  v situáciách slabšieho? Žiarlim – mám strach, že prídem o partnera? Bojím sa zlyhania? Bojím sa vírusov, chorôb, hmly, dažďa, chladu, horúčav, tráv, peľu, srsti zvierat?  Dôverujem sebe? Bojím sa pri sledovaní správ o seba, o svoj život, o svoj majetok? Strach z techniky, nových vecí, zo života naokolo. Som vystrašený zo zla vo svete? Strach o financie, účty. A čo strach z minulosti, a ešte väčší z budúcnosti? Strach z neexistujúceho!  Z čoho všetkého ešte mám strach? Koho sa bojím? Prečo nedôverujem? Verím? Je moja viera (nielen náboženstvo) o strachu?  Som odvážna?

Hoci je strach veľmi silný a mocný, môžeme ho postupne z nášho života odbúravať. Dôležité je uvedomovať si prežívané chvíle života, rozpoznať emócie, ktoré sprevádzajú prežívanú chvíľu a s týmito emóciami pracovať. Prijať ich, spracovať, odpustiť, rozpustiť, odstrániť, nechať rozplynúť. Nahradiť strach dôverou a vierou. Prežívať prítomnosť. Nebáť sa minulosti a nestrachovať sa o budúcnosť. Minulosť sú iba spomienky a budúcnosť iba predstavy. Dôležité je to, čo práve žijeme. Byť šťastný v maličkostiach. Keď si uvedomíme prežívanú minútu a zhodnotíme ju ako šťastnú, aj tú predchádzajúcu, a ešte i tie pred ňou, máme šťastnú celú poslednú hodinu. Aj celé dopoludnie a vlastne celý dnešný deň. Z maličkých šťastných chvíľ, ktoré si uvedomujeme sa skladá život. Berme život ako mozaiku. Ak niektorá časť nie je príjemná, prijmime ju takú, akú ju život priniesol. Priniesol a odniesol. V budúcnosti sa budem snažiť nepríjemné zvládnuť. Chcem mať odvahu muža, muža bojovníka. Spolu s odvahou mať jeho silu, poriadok, presnosť, dôslednosť. Zameňme strach za odvahu.

Žena vo mne (aj v žene, aj v mužovi). Blaženosť. Čo je blaženosť? Možno radosť, šťastie, zdravie, pokoj, spokojnosť, pohoda, ľahkosť, toto všetko dohromady. Je to vlastne pocit raja na zemi. Pocit neba. Nemať žiadne negatíva, prežívať iba pozitíva. Rozžiarené oči, úsmev na perách,  dotyky, nadnášanie, vznášanie sa v oblakoch. Aby sme toto všetko mohli zažívať, stačí sa oslobodiť. Od hanby, zahanbenia, hanbenia. Čo mi spôsobuje hanba? Nie som slobodná. Slobodne to spomínané šťastie, radosť, pokoj, ľahkosť prežívať. Keď zostávam v hanbe, neustále sa kontrolujem. Kontrolujem seba, svoje správanie, situácie, udalosti, myslenie, slová. Dávam pozor, či konám v súlade. V súlade so vzorcami správania, morálkou, etikou, zákonmi, tradíciami, zvykmi, prikázaniami. Mať  slobodu je  mať v sebe všetky „obmedzenia“ bez toho, aby boli vnímané ako obmedzenia. Vnímať „obmedzenia“ ako slobodu. Lebo keď obmedzujú, už nepociťujem  ľahkosť, hravosť a radosť. Zároveň, ak žijem v spoločenstve, moja sloboda nemôže ubližovať.

Naučme sa iných neposudzovať a neodsudzovať. Ak posudzujeme, tak s láskou. Pri posudzovaní s láskou sa nepovyšujem. Nevnášam svoju pýchu a svoje vyvyšovanie sa nad posudzovaného. Som s ním v jednej rovine, v rovnováhe. On nie je nižšie ako ja, ja nie som vyššie ako on. Lebo keď posudzujem a odsudzujem, staviam sa do úlohy lepšieho, múdrejšieho, teda toho, ktorý by robil, myslel, hovoril  lepšie, či múdrejšie.. Posudzovaného v svojej mysli ponižujem, ja sa vyvyšujem. Vzniká nerovnováha. Nerovnováha je vždy nezdravá, narušuje vzťahy. Ak sa rozprávam s človekom a rozhovor prinesie stav posudzovania, počínajme si múdro. Každý človek myslí a koná vždy najlepšie ako vie. Ak posudzujem jeho myslenie a konanie s láskou, viem sa vcítiť do jeho mysle a prijať jeho myslenie a konanie. Ak posúdim  a odsúdim, nevcítil som sa do jeho správania. „Odmenou“ mi bude  výmena pozícií.  Život mi prinesie situácie, keď si budem sama prežívať odsudzované a na vlastnej koži všetko  preciťovať. Učiť sa na sebe to, čo som odsúdil u iného.

Aby sme mohli zažívať blaženosť, treba robiť všetko na „maximálne možné“. Iba keď sa naplno dám, keď sa hlboko ponorím, keď sa naozaj celá vložím, odhodím zväzujúce, vtedy môžem blažene vychutnávať. Oddať sa, milovať, ľúbiť, mať rád, túžiť, meditovať, modliť sa, ale aj pracovať, odpočívať, relaxovať, cestovať. Pokiaľ robím polovičato, opatrne, nedôverčivo sa obzerajúc, nechávam si otvorené zadné vrátka, únikové cestičky, nemôžem zažívať ozajstnú, pravú  radosť, pohodu, šťastie, pokoj, jedným slovom: blaženosť.

Katka Partlová

 

Z našej fotogalérie


Joga a grilovacka-8
Cvicenie s M.Travnickom-10
Joga a grilovacka-10
cviceniejogy a opekacka-26