Úvod Príspevky Šlabikár šťastia

Prihlásiť / Odhlásiť



Kto je prítomný

Máme online 24 hostí 
PDF Tlačiť E-mail

Tvorenie je energia

Pri slove tvorba sa končí všetka polemika, pretože barbar borí a tvor tvorí. Len čo sa ponoríte do procesu tvorby, akoby ste si privo­lali výťah na najvyššie poschodie v mrakodrape a premiestnili sa do nádhernej miestnosti celej zo skla. Len vy, slnko, energia, láska. Svet okolo vás umrie, tak dokonale sa ponoríte do vytvárania „nového". Akoby ste stáli pod očistnou sprchou dobíjajúcej energie. Tvorenie je absolútne vyprázdnenie. Nepotrebujete pri ňom jesť, piť. Dýchate cez končatiny, ktorými tvoríte, ktoré zhmotňujú to, čo je vo vás, privádzajú na svet vašu kópiu, obohacujú vesmír vašou esenciou.

Privádzajú na svet vaše myšlienky, predstavy, vaše vnútro, vás. Nastáva delenie, oddelí sa časť vašej energie, ktorú vedome a z lásky odovzdávate ľudstvu. Píšem o tvorení, pri ktorom nešpekulujete, ako to dopadne, koľko zarobíte, aké vyhráte ceny, pozbierate ocenenia, či pri ktorom budete snívať o iných ziskuchtivých cieľoch. Konáte z lásky, pri­dávate svojou činnosťou na váhe celosvetového dobra, i keď o tom ani neviete. Množíte lásku, čistíte seba, čistíte svet. Tvorba tvorí tvoriteľa.

Je to, ako keď dôchodca lepí lietadielko. Jeho milovaná manželka mu stokrát cez pootvorené dvere pripomína, že obed má už dávno na stole, že to bude studené, nech to rýchlo zje, lebo ju z neho porazí, načo to teda varila. Zbytočne. Jej muž dočasne umrel, niet ho. Nachá­dza sa v inej dimenzii, mimo molekulového zloženia segedínskeho guľáša po jeho pravici. Nepočuje, nevidí, necíti miestnosť, v ktorej sa nachádza. Sedí momentálne v stavanom lietadielku a prelietava na ňom Atlantik.

Sedem Vianoc som strávil v oportunistickom postoji k tomuto sviatku. Natiahol som si na seba staré tepláky, vypol mobily, pevnú linku, zvonec pri dverách. Uvaril som najväčší hrniec fazule, aký som našiel v kuchynskej linke. Čítal som všetko, čo som počas roka za­nedbal. Púšťal som si dokumentárne filmy, ktoré som si nahral, ale nestihol som si ich pozrieť. Noc a deň pre mňa stratili význam. Frajerka mi volala, jej rodičia mi volali, moja rodina mi volala, všetci mi písali tie nakopírované veršované esemes správy, ako sa sob opil, postrácal darčeky, polámal sane, ale i tak mi nejakým figliarskym spôsobom prináša veselosť a šťastie. Žiadnemu z tých sobov som doteraz neu­veril. Naopak, všetkých som pozýval ku mne, nech prídu a spravíme si poriadny mejdan pri čaji.

Samozrejme, slová blízkeho okolia som si čítal, až keď som sa „za­pol". Bombardovalo ma vetami Matrixu, že žiaden človek na svete by nemal byť na Vianoce sám. Nenabral som silu vysvetľovať im rozdiel medzi smutnou osamelosťou a nádhernou samotou, ale šiel som na to z druhej strany a pýtal som sa ich, ako bolo. Vraj otec sa povadil s mamou, kde-tu niekto na niekoho nakričal, v telke boli nekonečne dlhé omše a divné hrané filmy o človeku, ktorý miloval celý svet a ten ho za to ukrižoval. Ináč, takéto niečo dokážeme len my ľudia. My, ktorí ako nadávky používame označenia zvierat, tých čistých božských stvorení, ktoré by takéto niečo nedopustili. To, čo nám zostalo zo zvierat, sú len menej pekné časti. Prenikavý zrak, veľkú čistotu, nevinnosť a veľa ďal­ších krásnych vlastností sme už dávno stratili. Vráťme sa však k môjmu milovanému okoliu, ktoré pokračovalo rešeršom o prejedení sa, spaní, nude, malátnosti. Títo v skutočnosti nešťastní ľudia priali digitálnou ces­tou šťastie najšťastnejšiemu človeku na planéte, ktorý si striedmo na­beral fazuľovú polievku len vtedy, keď pocítil skutočný hlad. Chorí boli, paradoxne, naplnení večnými obavami, či jediný zdravý žije.

Objavenie protirečenia ľudí v ich tvrdeniach a ich skutočných sta­voch ma upevnilo v tom, že vždy musím kráčať proti davu. Minimálne aspoň skúšobne, lebo práve v tej temnej, zabudnutej a opovrhovanej uličke sa môže ukrývať odpoved'. Došlo to tak ďaleko, že vrcholom môjho antivianočného programu bol pozdrav: Smutné a nešťastné. Samozrejme, v duchu som ľuďom želal šťastné a veselé, ale bola to jedna z foriem testu, či si to vlastne v tej otupenosti masovou šaška­rádou všimnú. Možno to bolo aj mojou náklonnosťou k surrealizmu, keď som dokonca vo svojich letných firemných katalógoch začínal úvodníky vetami, že „za mesiac tu máme Vianoce a je čas nakupovať darčeky, lebo nebudú". Zákazníci mi telefonovali, aby sa presvedčili, či mi nepreplo. Preplo, a to dokonale.

Zabŕdol som do Vianoc preto, že keď moja duša v roku 2007 za­velila: ,,Chcem písať!" nezostávalo mi nič iné ako začať písať. Spýtal som sa jej: „A čo chceš písať?" A ona skromne predostrela, že rovno román. „Keď román, tak román, poďme na to," napľul som si bez ďal­ších otázok do dlaní a chytil sa lopaty.

Moja duša ma totiž nikdy nepodviedla, vždy so mnou hrala fé­rovú hru. Čo si zapraje, to jej splním, lebo viem, že ona mi to potom vrchovato vráti šťastím presvetľujúcim celú moju bytosť. Takže počas mojich posledných avantgardných Vianoc som písal. Celé dni a bez prestania. Chodil som spávať s brieždením slnka, ľudia vstávali, po­maličky sa rozsvecovali okná na panelákoch a ja som sa ledva šuchtal do spálne. Fyzicky unavený, duševne spokojný až po okraj. V mojom vnútri horela vatra! Od naplnenia mi stáli chlpy na rukách, duša akoby bola pod vplyvom najkrajšej božskej drogy menom láska. A to všetko vďaka tvorbe.

Kto tvorí, vie, o čom píšem, a ja vám prajem, aby ste tento po­cit objavili a ešte veľakrát prežili. Tvorte srdcom a je pritom jedno, či budete vyrábať náušnice, šiť šaty, štrikovať čiapky, tancovať, maľovať, spievať, písať básne, blogy, texty, aforizmy, poviedky, komponovať hudbu. Pozor, neplatí to iba na umenie! Môžete variť, kresliť skice svoj­ho budúceho rodinného domu, piecť koláča, presádzať kvety, hlobiť psovi búdu, učiť mladé duše v škôlke. Čo robíte z lásky, tam je vaše miesto. Ešte raz si prečítajte tú vetu: čo robíte z lásky, tam je vaše miesto. Psychológovia tvrdia, že človek by mal každých šesť-sedem rokov vymeniť zamestnanie, a dobre vedia prečo. Stále ľuďom opa­kujem, že ak ich práca nenapĺňa, chodia do nej nasilu a s nevôľou, nech si okamžite hľadajú niečo, kam budú deň čo deň priam bežať s radosťou, lebo sa už nebudú vedieť dočkať, kým sa znova pustia do roboty. Potom je to presne o tej istej dobrotivej energii, ktorá z vás sála do celého sveta, čím robíte seba i okolie šťastnými.

Najvyššia cieľová úroveň je práca, ktorou budete pomáhať iným ľuďom. Ja som začal písať romány a niet pre mňa väčšej odmeny, ako keď dostanem od čitateľa správu, že mu moje slová pomohli. Vy sa môžete stať masérom, liečiteľom, učiteľom, je milión podôb, ako môže sviečka posvietiť dušiam, ktoré potrebujú pomoc. Všetci raz budeme potrebovať pomoc, každý jeden z nás, nehrajme sa na terminátorov.

Ako si však môžete všimnúť, môj kruh sa uzatvára v inom slede vývoja, ako nás to učili. Starý systém nám hneď v prvých rokoch živo­ta tlačí do hláv, že treba pomáhať iným. Ja vravím: urobte šťastnými najprv seba, vyčistime vlastný chliev, nabime sa a potom z nás bez­podmienečná láska vytryskne ku všetkému živému úplne automaticky. Bez špekulovania, bez rakoviny za dobrotu, bez toho, že by sme za to čakali, že naše meno bude v novinách a budú nás pochvalne tľapkať po pleciach. To je iba zrno pre ego. Moja cesta nie je direktívna, je dobrovoľná, nečaká odmenu za zásluhy. Je prirodzená, založená na oživení dobroty v každom z nás. Aj ten najposlednejší vrah má v sebe svetlo dobra, len v ňom momentálne víťazí tma. Podľa tohto vzorca je všetko, vrátane práce, konané s láskou, takže kolobeh energie sa násobí, a to bezpodmienečne. Nefunguje na základe trestov či od­mien. Je to ten najčistejší systém žitia v súlade so sebou, a tým aj so všetkým živým.

Čo robíte s neláskou, to vám berie energiu. Čo vám berie, to vám škodí. Keď škodíte sebe, škodíte celému svetu. Keď škodíte svetu, ste barbar a nie tvor. Lenže my sme sa sem narodili ako tvory, takže niekde sa deje chyba. Ten omyl sa deje v nás. V žiadnom prípade sa však nebudeme obviňovať, že sme zlyhali. Takto sme boli vychovaní, už vieme pravdu a kto to tak bude cítiť, učiní zmenu. Prijme život ako učenie, zmení sa na tvorcu.

Úryvok z knihy: Šlabikár šťastia: Návrat k sebe,   autor: Pavel ,,Hirax,, Baričák

 

Z našej fotogalérie


malovanie hodvabnych satiek-9
Malovanie-2
Joga a grilovacka-5
malovanie hodvabnych satiek-4