Úvod Príspevky 666 anjelov

Prihlásiť / Odhlásiť



Kto je prítomný

Máme online 17 hostí 
PDF Tlačiť E-mail

666 anjelov

Keď si ma nadobro ukradla pani Nostalgia, dal som kamošom zbohom a pobral som sa túlať nočným mestom. Nikam som ne­mieril, netúžil som nikoho stretnúť, vrecká som mal prázdne, no napriek tomu mi patril celý svet. Mohli ma prepadnúť a nebránil by som sa. Aj keby ma zabili, prežil by som. Akoby som sa dostal až k samotnej bráne existen­cie. Nesmierne ticho, pokoj, ktorý sa nedal narušiť ani odobrať. Áno, miloval som život práve pre túto jeho nepoznanú stránku, ktorá si ma v tú hodinu nadobro pritiahla. Začínal to byť znepokojujúco príjemný večer.

Ako som míňal kostol, všimol som si, že dvere sú pootvorené. Možno bolo krátko po omši a kostolník zaspal. Naša krajina totiž patrila medzi tie, kde sa kostoly zamykajú. Buď' mali iné národy hrozivejšieho Boha, alebo ten ich Boh vnímavejšie ovečky.

Vošiel som a porozhliadol sa. Vo vnútri sa odohrávalo temné, sugestívne divadlo. Hrobové farby, polnočné odtiene, prázdnotou zívajúce lavice. vôňa ka­didla a ľalií. Dokráčal som k oltáru a sadol som si na úplný bok v jednej z hlav­ných lodí. Dobre skrytý pred možnými pohľadmi náhodných očí. Vlastne tam sedela len jediná babka. Predstierala pokánie, ale v skutočnosti ma dôkladne pozorovala. Ledabolo som sa prekrižoval, ale skôr to vyzeralo, akoby som bra­datým sťahovákom vo vyťahaných tričkách ukazoval, kam majú zložiť skrine.

Poznal som ju z videnia. Raz sa nám spojili cesty u obvodného doktora. Vošla do preplnenej čakárne a všetkým nám s blahosklonnosťou umiera­júceho mnícha oznámila, že si ide len po recept. V skutočnosti polhodinu kŕmila lekárovi uši, aby potom vyšla a s neohraničenou hranou pokorou sa odzdravila svojim geriatrickým rovesníkom. Určite sa s nimi hrávala v obecnej stodole na skrývačku, to mi bolo hneď' jasné, lebo na mňa sa ani len nepozrela. Keď sa za ňou zavreli dvere, úsmevy nahradili pokrivené čelá. Svoj jed dali babke dokonale vyžrať. Cestou domov sa jej určite vyhodil herpes na pol tváre, a minimálne stokrát ju muselo hodiť o chodník a aspoň dva razy do kandelábra, tak ju ohovorili. Dozvedel som sa o nej aj to, čo ani ona netušila. V tej čakárni ma nakoniec predbehli všetci, takže na novinky o mne neprišlo. Škoda. Najzasvätenejšie totiž o vás budú debatovať práve tí, ktorí o vás nevedia ani prd.

-      Čo tu robíš? Teba som tu ešte nevidel...

Poobzeral som sa po kostole, ale ani za mojím chrbtom nebolo nikoho. Hodil som to na šelmu spiacu vo mne.

-      Tu som na kríži. Čo si slepý?

Vzhliadol som na krvavého muža visiaceho z pozláteného dreva.

-      Vieš, to nie je krv, ale farba, - oznámil mi so všetkou vážnosťou, akoby práve odhalil porušenie Ženevskej konvencie.

-      Džízis, nepracujem vo Farbách-Lakoch... - šepol som do tvrdej lavice, nech na mňa babka nepošle mužov v posteľných plachtách.

-      Tak prečo si prišiel? - spýtal sa ma Kristus, pričom si zubami uvoľnil klinec na ľavej ruke, poškrabal sa ním na bradavke a znova si ho zasunul cez ruku do kríža.

Vždy som bol voči všetkým náboženstvám obzvlášť tupý, ale toto bolo na hrane zbláznenia. Pochopil som, aké je ťažké. keď človek nepatrí do žiadneho sveta.

-       Hádam odo mňa nečakáš, že pomôžem hentej starenke, ktorá ma už dve hodiny prosí o novú nevestu. Vraj tá terajšia je zlá. A to vari ja mám riešiť opičiu lásku, že ona sa nevie zmieriť s tým, že najstarší syn jej už nepatrí? Tfuj, - odpľul si Ježiš na mramor.

Kontrolne som mrkol na ženu so šatkou černejšou než Afrika. Nič nevi­dela. Ježiš komunikoval výhradne iba so mnou. Babkina brada obradne vy­konávala mykajúce pohyby, starena dala do svojej osobnej modlitby takmer všetko, len poslednú štipku energie si nechala na dýchanie. Keď ide ľuďom o vlastné blaho, vedia sa do veci vložiť úplne celí.

-       Hmm, tá babka... keď dnes človek narazí na svojej ceste na kameň, považuje ho za prekážku namiesto toho, aby ho použil ako odrazový mostík k vyššej úrovni bytia. Bojujete tak proti vlastnej životnej sile, - dumal si Ježiš len tak do chrámového chladu. - A ty? Nevieš ani, prečo si sem prišiel... To ste celí vy. Vysoká rýchlosť vás brzdí, priveľké majetky vás gniavia, obrov­ská moc vás ničí. Ľudstvo vyrába veci a netuší prečo. Politici ich používajú bez toho, aby vedeli, že sú deštruktívne a kráčate vďaka nim ku globálnej samovražde. Všetci sa snažíte žiť úspešný život. Taký úspešný, že v tri­dsaťosmičke dostávate prvý infarkt, v štyridsaťpäťke chodíte o barlách a v päťdesiatke umierate. Preto sa tak často pýtate: „Koho zabili?" Potrebuje­te sa uistiť, že nezabili vás...

Trochu ma to jeho frflanie prekvapilo. Nikdy som nečakal, že svieca dob­roty horiaca pre polovičku pozemšťanov bude niekoho súdiť. A za druhé mi nedochádzalo, prečo sa jeden zo svätej trojice prihovoril práve mne...

-       Keby som sa otvoril hociktorej z týchto postavičiek, čo sem chodia ako roboti, umreli by na šialenstvo. Ty si neutrálny, - odvetil mi bez váhania Ježiš, ktorý mi v hlave listoval ako v kapuste.

-       Čo sa nevrátiš do oblakov? - odvetil som mu myšlienkou, keď som pochopil, že nemusím šeptom dýchať do lavice.

-       Musím tu byť, kým sem bude niekto chodiť. Keď' odíde posledný, už sa nevrátim.

Skôr by som z písmenkovej polievky poskladal román, ako vysvetlil tieto jeho slová pápežovi.

-       Ja ti poviem, prečo si sem vošiel... - pokračoval v hádankách.

-       No to som zvedavý, čo povieš... Svätokrádež? Temné sily sa vo mne prebudili k útoku? Hľadám životnú filozofiu? Alebo som len vylízaný pako?

- Chýba ti láska, - povedal a šibalsky na mňa žmurkol okom.

-       Asi ťažko! - snažil som sa brániť - Mám dosť kamarátok, stačí s nimi vybehnúť von a dostane sa mi všetkého, na čo si len pomyslím.

-       Mýliš si pojmy, chlapče. ...

Úryvok z knihy    666 anjelov -  autor Pavel ,,Hirax,, Baričák

Posledná úprava Streda, 22 Máj 2013 08:45
 

Z našej fotogalérie


Praca s energiou-6
Praca s energiou-8
Koncert J.Majercika v Nitre-8
malovanie hodvabnych satiek-13